Angels and Saints

Angels, 2016, installation of 8 paintings, each 190 x 190 cm, Nedbalka Gallery, Bratislava, Slovakia
Anjeli, 2016, inštalácia 8 obrazov, každý 190 x 190 cm, Galéria Nedbalka, Bratislava


Bunch of Angels, 2016, acrylic on canvas, 190 x 190 cm
Strapec anjelov, 2016, akryl na plátne, 190 x 190 cm


Rotunda, 2016, spatial installation of 12 paintings, each 190 x 190 cm, Nedbalka Gallery, Bratislava, Slovakia
Rotunda, 2016, priestorová inštalácia 12 obrazov, každý 190 x 190 cm, Galéria Nedbalka, Bratislava


Austrian Ambassador Helfried Carl as a godfather of new book Sadovská, Dorota (ed.): Angels and Saints, publisher Nedbalka Gallery, Bratislava 2016 (photo: Peter Procházka)
Krstným otcom novej publikácie Sadovská, Dorota (ed.): Anjeli a Svätí, Galéria Nedbalka, 2016 sa stal veľvyslanec Rakúskej republiky – Helfried Carl (foto: Peter Procházka)


Video Angels and Saints / Anjeli a svätí:



Angels and Saints - Virtual Visit / Virtuálna Prehliadka


slovenská verzia textov pozri nižšie

by Katarína Bajcurová

The focal point of the artistic programme of Dorota Sadovská (1973), who has been balancing on the inspiring borderline of classical painting and photography, is the body and its representation. Shortly after her debut exhibition she captured attention by untraditional representation of the figure in connection with innovative and bold use of iconography of the saints. The basic element of her compositions became a naked human figure shown from above in a steep foreshortening or in untraditional motion. The artist also cleverly started to use the symbolism of colours, in particular yellow and white, and to employ motifs of Christian attributes (The Saints Cycle, since 1995; Concise Corporal Dictionary of the Saints, 1996 – 2000).

In one of her latest cycle of paintings (2008 – 2016) – “small stories about great love,” which she has presented, in different spatial constellations, in a number of exhibitions,1 the artist focuses on angels. She applies strategies well‑known from her previous works; however, they have undergone a noticeable development. The basic composition element of the paintings is still a human figure shown in a steep foreshortening, placed against a monochromatic (often almost colourless or slightly tinted) background. As the artist uses the symbolism of sky blue colour, the figures seem to levitate in celestial (?) space. Yet they are not celestial spiritual beings, intermediaries between God and humans, as described in legends and religions (apropos, today we are flooded by various marketed forms of our protectors, from souvenirs to television). They are represented in a different way: without wings, on closer inspection they turn out to be naked men. Although the artist does not put their “masculinity” on show, some well‑built bodies may be latently erotic. They can captivate viewers with their eyes or with expressive gestures. The painter gives them a human character also through the titles: there are the angels of understanding, very cheerful angels, knotted angels, debating, snoozing, hesitating, listening, tasting, begging, reaching out, etc. With their inconspicuous activity they point rather to the moments of our human, earthly existence.

Yet, Dorota Sadovská does not deny her provocativeness, sense of irony, or, in the words of Jana Geržová,2 the “aspect of subversiveness“. Every angel has a real model among the mortals, usually the artist’s friends. Lucie Šiklová put it best when she wrote: “Human figures function as models, pictures function like symbols to express intimate perspectives, situations or relations, and make it possible to substitute the figures with concrete identities.”3 Though the artist does not focus primarily on portraits, this is one of the tantalising moments of her creative programme based on a certain ambivalence, a tension between the idea and the form. Her working method is very specific, she employs a camera lens and every painting is preceded by a number of tests and variants. The photo albums of her “models” can be regarded as artist’s sketchbook. Sadovská is transmitting the image seen through the lens into purely painterly means using hyper‑realistic painting. To reach the illusory character of the scene, she works with colour, light, shadow, smooth brushwork, perspective or deformation of proportions. And it is the paradox of this transmission that opens another disturbing dimension of her works. She tries to confront the corporeal human body with the unreal and the ideal, the tangible with the intangible, to approach the encompassing of the age‑old question about the relation between body and soul.

Dorota Sadovska is known to have been “interested in both painting and picture.” It should be added that her attention has also been attracted by its spatial context, spatial installation. She is working with the picture like with a physical object: it is a canvas stretched over the sub‑frame, which usually does not have any frame. Like a self‑supporting structure respecting the form of a traditional picture, it opens to the space, revealing and concealing something through both the front and the back. Every exhibition (since the 1999 exhibition in the SPACE Gallery) is therefore composed as a “site‑specific,” depending on not only the particular venue but also the intention of the artist who does not lack playfulness. The paintings are hanging under the ceiling, delineating the space in space, creating a cube, prism, or “rotunda”, corridor or inclined plane, sometimes even a labyrinth with various given and chance trajectories of movement. The artist is employing the classical picture, the body in the picture as well as the viewers who must engage their bodies to see the pictures. Like figures in the paintings they must lean forward/backward/to the side or turn their heads. An important component of spatial thinking is often the light, and not only the inner one radiating from the paintings, but also the external, artificial lightning, which becomes a co‑creator of the atmosphere and significant element of “reading” the exhibition.

Every new project is born in the artist’s head, so let’s allow ourselves the surprise of seeing it turned into reality in the exhibition premises of the Nedbalka Gallery in Bratislava, and what kind of life her Angels and Saints will live there…

1 “Veľká láska, malý príbeh/Great Love, Small Story,” Roman Fecik Gallery, Bratislava (2013) and Slovak Institute, Prague (2014); retrospective exhibition “Nahotou tela aj mysle/The Naked Body and Mind,” Nitra Gallery, Nitra (2014); Chobot Gallery, Vienna (2015), the exhibition under preparation “Šumění andělských křídel/Rustle of Angel Wings,” Museum of Art, Olomouc (2016 – 2017).
2 GERŽOVÁ, Jana: Rozhovory o maľbe [Interviews on Painting]. Bratislava: Slovart, 2009, p. 343.
3 ŠIKLOVÁ, Lucie: Núdzový vchod/Emergency Entrace. Bratislava: Fotofo, 2009, p. 8.

BAJCUROVÁ, Katarína: Angels?!… In: Sadovská, Dorota (ed.): Angels and Saints, Nedbalka Gallery, Bratislava 2016, pp.22-23


A Few Words on the Saints cycle
by Zora Rusinová

Dorota Sadovská has developed her extensive cycle of the saints for many years. She has drawn inspiration from the Golden Legend, various dictionaries and religious sources; however, her aim has not been to illustrate the religious stories. It is for this reason, therefore, that we would search in vain for an interpretation of iconographic patterns known from the history of art. Though originally she was captivated by classical symbols linked with saints’ martyrdom, in her later works they were only present in hidden or silent form. Especially in the case of several variants of the picture, it is clearly visible that she increasingly reduces the narrative aspect of the story to the minimum possible extent. The attributes of crucial events disappear, leaving space for expressive gestures and facial expression. Sometimes the artist draws inspiration from the existing works of art, or chooses a lesser‑known detail from the life of the saint. Yet the Christian iconography seems to enable her to focus on spiritual aspects of a naked body rather than on its existential, biological, gender or social connections. The stories of the saints in her interpretation come to life on a more universal level, becoming archetypes of human behaviour. But for Sadovská this does not mean that as victims of violent death or actors of miracles they cannot have weaknesses (often implied in the form of subversion or a tiny deviation in the meaning), which brings them closer to present-day man. Nevertheless, they remain unique personalities representing the steadfastness of character, nobleness, selflessness and love for people, or idealised guarantors of other positive values. The pain and martyrdom are still present; however, they are more sublimated to fragmentary depiction of the body as a cultural sign. They are embodied in a multivalent gesture, expression of meditation or ecstasy, or contrastingly, in a look directly communicating with viewers.

Figures in the cycle are hieratically placed in the centre of the picture. The monochrome bright yellow deprives bodies of gravity, transcending them into a common ascetic homogeneity. But a central formal element of this specific iconography of the saints is the oval of their head softly modelled by light, and the face of a particular person. Sadovská suppresses not only the corporeality of the saints but also their age. The female saints are bald, and despite being naked, their bodies look androgynous. In this way, the gender differences, which are irrelevant in the world of spiritual phenomena, are wiped away. Most saints are shown from above, so the verticals of their figures emerge in steep foreshortening from the empty surface. The foreshortening and complicated postures are also applied to the figures of the saints shown from a frontal view. Here the artist accentuates flexible lines of hunched bodies or on the contrary, diagonals and horizontals of limbs intervening in space like inmannerist and Baroque mural paintings. As a result, the pictures mostly show only certain significant parts, which support the plot of the story or the passages chosen by the artist.

RUSINOVÁ, Zora: A Few Words on the Saints cycle. In: Sadovská, Dorota (ed.): Angels and Saints, Nedbalka Gallery, Bratislava 2016, p.78


Slovak Version

Katarína Bajcurová

Telo a jeho zobrazovanie tvorí ústredný bod, úbežník programu Doroty Sadovskej (1973), ktorá sa už dlhšie pohybuje na inšpiratívnom rozhraní klasickej maľby a fotografie. Krátko po svojom debute upútala netradičným zobrazením figúry vo väzbe na inovatívne a odvážne využitie ikonografie svätých. Základným kompozičným prvkom jej obrazov sa stala obnažená ľudská figúra, stvárnená v prudkom perspektívnom nadhľade alebo v netradičnej pohybovej akcii a skratke, pričom autorka začala dômyselne využívať symboliku farieb, najmä žltej a bielej, a pracovať s motívmi kresťanských atribútov (cyklus Svätí, od roku 1995; Krátky telesný slovník svätých, 1996 – 2000).

Hrdinami jedného z jej posledných maliarskych cyklov (2008 – 2016) – „malých príbehov o veľkej láske“ – sa stali anjelské bytosti, ktoré stihla predstaviť na viacerých výstavách1 a v rôznych priestorových konšteláciách. Stratégie, ktoré v najnovšej sérii diel využila, sú síce v hlavných rysoch známe z jej skoršej tvorby, ale prešli znateľným vývojom. Základným kompozičným prvkom obrazu ostáva ľudská figúra stvárnená v perspektívnom nadhľade, tentoraz s využitím symboliky belasej farebnosti a umiestnená na monochrómnom (často takmer bezfarebnom alebo jemne tónovanom) pozadí; postavy levitujú v nadpozemskom (?) priestore, vznášajú sa akoby v beztiažovom stave. Nie sú to však nebeské, duchovné a netelesné bytosti, prostredníci medzi Bohom a človekom, tak ako o nich hovoria legendy a náboženstvá (apropo, rozmanitými podobami našich vyprosených ochrancov sme dnes marketingovo atakovaní od suvenírov až po televíziu). Ich vonkajšie stvárnenie – reprezentácia je iná, nemajú krídla a ak sa im prizrieme bližšie, zistíme, že sú to vlastne nahí muži. Hoci autorka ich „mužstvo“ na obdiv nevystavuje, niektoré vyšportované telá môžu pôsobiť aj latentne eroticky. Môžu nás uhranúť prenikavým pohľadom či výrazným gestom. Maliarka ich poľudšťuje aj názvami: sú tu anjeli porozumenia, veľmi veselí anjeli, zviazaní anjeli, anjel chápavý i diskutujúci, driemajúci, váhajúci, počúvajúci, ochutnávajúci, žobrajúci, načahujúci sa atď., pričom svojou nebadanou činnosťou poukazujú skôr na okamihy nášho ľudského – pozemského bytia.

Dorota Sadovská však opäť nezaprie provokatívnu črtu svojej povahy, zmysel pre iróniu či – slovami Jany Geržovej2 – „aspekt podvratnosti“. Každý anjel má totiž svoj reálny predobraz medzi smrteľníkmi, zvyčajne jej priateľmi. Najlepšie to vystihla Lucie Šiklová, keď napísala: „Lidské postavy fungují jako figuranti, obrazy fungují jako symboly pro intimní postoje, situace či vztahy, a nabízejí možnost dosazení konkrétních identit.“3 Hoci maliarke nejde primárne o portréty, práve toto je jeden z dráždivých momentov jej tvorivého programu postaveného na istej ambivalentnosti, napätí medzi myšlienkou a formou. Metóda jeho vzniku je špecifická, využíva oko fotoaparátu a predchádza mu množstvo skúšok a variantov. Album fotografií jej „modelov“ je akýmsi autorským skicárom. Práve paradoxy prenosu obrazu videného cez fotoaparát do rýdzo maliarskych prostriedkov, na čo Sadovská využíva predovšetkým hyperrealistický spôsob maľby, prácu s farbou, svetlom a tieňom, splývavým rukopisom, perspektívou či deformáciou proporcií v mene dosiahnutia iluzívnosti výjavu, otvára ďalšiu znepokojujúcu dimenziu obrazovosti jej diel. Ľudské sa pokúša konfrontovať s telesným, konkrétne s ireálnym a ideálnym, uchopiteľné s neuchopiteľným, aby sa aspoň priblížila k postihnutiu odvekej otázky o vzťahu tela a ducha.

O Dorote Sadovskej je známe, že – ako sama povedala – ju „zaujíma nielen maľba, ale aj obraz“. A dodajme, že rovnako aj jeho priestorový kontext, inštalácia (teda nie inštalovanie). Pracuje s ním ako s fyzickým objektom: je to plátno natiahnuté na podráme, čo zvyčajne nemá ani rám. Ako samonosná štruktúra dodržiavajúca formu tradičného závesného obrazu sa otvára do priestoru, cez rub aj líce sa tak niečo odkrýva a skrýva zároveň. Každá výstava (od výstavy v Galérii Priestor v roku 1999) je preto koncipovaná ako „site specific“ v závislosti nielen od miesta, ale aj od zámeru autorky, ktorej rozhodne nie je cudzia hravosť. Raz obrazy zavesí pod strop, vytapetuje nimi výstavnú miestnosť, vymedzí priestor v priestore, vytvorí z nich kubus, hranol alebo „rotundu“, koridor či naklonenú rovinu, inokedy zas vznikne labyrint s rôznymi vopred danými i náhodnými trajektóriami pohybu pre diváka. Narába tak súčasne so závesným obrazom, s telom na (v) obraze, ale tiež s divákmi, ktorých vťahuje do nie celkom zvyčajnej telesnej akcie – podobne ako postavy na jej maľbách sa musia neraz nakláňať, vykrúcať a vytáčať hlavy. Dôležitým prvkom priestorového uvažovania je často svetlo, nielen vnútorné, vyžarujúce z jej malieb, ale aj vonkajšie, fyzické, umelé osvetlenie, ktoré sa stáva spolutvorcom atmosféry a významotvorným prvkom „čítania“ výstavy.

A keďže každý nový projekt a jeho podoba sa najprv zrodia v hlave autorky, nechajme sa i tentoraz prekvapiť, ako sa prenesie do reálu výstavného priestoru bratislavskej Galérie Nedbalka, aký život v ňom budú žiť jej Anjeli a svätí…

1 Veľká láska, malý príbeh, Roman Fecik Gallery, Bratislava (2013) a Slovenský inštitút, Praha (2014); retrospektívna výstava Nahotou tela aj mysle, Nitrianska galéria, Nitra (2014); Galéria Chobot, Viedeň (2015) a pripravovaná výstava Šumění andělských křídel, Muzeum umění Olomouc (2016 – 2017).
2 GERŽOVÁ, Jana: Rozhovory o maľbe. Bratislava: Slovart, 2009, s. 343.
3 ŠIKLOVÁ, Lucie: Núdzový vchod. Bratislava: Fotofo, 2009, s. 8.

BAJCUROVÁ, Katarína: Anjeli?!… In: Sadovská, Dorota (ed.): Angels and Saints (Anjeli a svätí), Nedbalka Gallery, Bratislava 2016, s.22-23


Pár slov k cyklu svätcov
Zora Rusinová

Dorote Sadovskej v jej početnom, dlho rozvíjanom cykle obrazov svätcov nejde o ilustrovanie náboženských príbehov podľa Zlatej legendy (Legenda aurea) či rôznych slovníkov a religióznych prameňov, hoci z nich často čerpá. Preto by sme márne hľadali doslovné pretlmočenie ikonografických vzorcov známych z dejín umenia. Klasické symboly spájané s mučením svätcov, ktoré ju kedysi zaujali, zo svojej tvorby postupne vylučuje a ak ich používa, sú skôr skryté alebo zamlčané. Najmä v prípade niektorých variantov pri opätovnom vyobrazení svätca zreteľne vidieť, že čoraz viac redukuje naratívnu zložku príbehu na minimum. Atribúty kľúčových udalostí sa vytrácajú v prospech expresívnych gest a výrazu tváre. Niekedy sa autorka inšpiruje už existujúcim umeleckým stvárnením, alebo si vyberá len niektorý doteraz nie veľmi známy či frekventovaný detail zo života svätca či svätice. Napriek tomu akoby jej kresťanská ikonografia umožňovala čoraz viac tematizovať skôr duchovné aspekty nahého tela než jeho existenciálne, biologické, rodové či sociálne súvislosti. Príbehy svätcov v jej podaní tak ožívajú v univerzálnejšej rovine, stávajú sa skôr archetypmi ľudského správania. Pre Sadovskú to však neznamená, že by ako obete násilnej smrti či účastníci zázrakov nemohli mať i svoje slabosti (často naznačené drobnou významovou odchýlkou či subverziou), čo ich približuje dnešnému človeku. Napriek tomu ostávajú výnimočnými osobnosťami prezentujúcimi nezlomnosť charakteru, ušľachtilosť, obetavosť a lásku k ľuďom či idealizovanými garantmi iných pozitívnych hodnôt. Bolesť a mučeníctvo sú síce stále prítomné, ale sú čoraz viac sublimované do torzálneho uchopenia tela ako kultúrneho znaku. Sú vtelené do veľavravného gesta, výrazu meditatívnej uzavretosti či extatického vytrženia, alebo naopak, do priamo s divákmi komunikujúceho pohľadu.

Postavy cyklu sú hieraticky komponované na stred obrazu a farebne ich zjednocuje monochrómna žiarivá žltá, ktorá ich telá zbavuje fyzickej tiaže a transcenduje ich do spoločnej asketickej rovnorodosti. Významovým centrom a základným formálnym elementom tejto špecifickej ikonografie postáv svätcov je však najmä ovál hlavy, ktorý je mäkko valérovo premodelovaný svetlom, a tvár, ktorá nesie konkrétnu podobu. Sadovská potláča nielen telesnosť svätcov a svätíc, ale aj ich vek. Svätice sú bez vlasov, ich telá napriek nahote pôsobia skôr bezpohlavne. Stierajú sa tak rodové rozdiely, ktoré vo svete duchovných fenoménov nie sú podstatné. Väčšina je zachytená z pohľadu zhora, takže vertikály ich postáv sa v strmej perspektívnej skratke vynárajú z prázdnej plochy obrazu. Perspektívnym skratkám a komplikovaným pózam však autorka podrobuje aj figúry svätcov či svätíc zachytených z čelného pohľadu, zvýrazňujúc zväčša ohybné línie skrčených tiel či naopak do priestoru intervenujúcich diagonál a horizontál končatín ako na starých manieristických či barokových freskách. Z postáv sa tak vyjavujú zväčša len určité významovo dôležité časti, ktoré podporujú osnovu príbehu alebo to, čo sa autorka rozhodla z neho vybrať a symbolicky nám sprostredkovať.

RUSINOVÁ, Zora: Pár slov k cyklu svätcov. In: Sadovská, Dorota (ed.): Angels and Saints (Anjeli a svätí), Nedbalka Gallery, Bratislava 2016, s.78