 |
|
|
|
 |
 |
|
|
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
 |
 |
|
Znak intímneho gesta
Lucia L. Fišerová
S Dorotou Sadovskou pri poháriku materského mlieka
SERAFÍNA
Dorota, v predchádzajúcom čísle magazínu SADO, ktorý je tvojím katalógom a zároveň projektom - hrou na ženský časopis, si odkryla iba istú časť svojho autorského „ja". Od nášho posledného rozhovoru sa v tvojom živote veľa zmenilo. Tvoj priamy vzťah k telu a telesnosti priniesol ovocie aj mimo sféry umenia a narodila sa ti dcéra Serafína. Tehotné celebrity a celebrity - čerstvé matky sú v súčasnosti veľmi „in". Ako sa si sa vysporiadala s novým spoločenským statusom? Máš žltý kočík? Používaš pampersky alebo látkové plienky s modrým prúžkom? Čo by si chcela odkázať budúcim mamičkám umelkyniam a kunsthistoričkám?
Aby mali dieťa, keď ho budú chcieť, a chceli ho, keď ho budú mať. Materstvo je prirodzenou súčasťou života, niet prečo ho pateticky oslavovať či zatracovať a strašiť bezdetných. Dieťa je pri mne, keď maľujem, píšem, varím, upratujem, fotím nahé modely, nakupujem. Prirodzene, od plienok až po autosedačku, mi pomáha stále lepšia dostupná technika. Mám ľahký (nežltý) kočík a Serafínu beriem so sebou aj do galérií. Páči sa jej predierať sa na vlastných nožičkách cez husté stromoradie ľudských nôh, ktoré kdesi hore končia pohárikom vernisážového vína a pagáčikom. Je pravda, že spoločnosť v našich končinách ženu na materskej málo integruje - musí prekonávať mnohé bariérové vstupy, každú chvíľku je navyše vylučovaná aj samotným zmýšľaním ľudí. Ale ja som aj pred materstvom žila vo vlastnej samote. Ako umelkyňa v slobodnom povolaní si musím sama zadeliť prácu a sama nájsť disciplínu. A tak nepociťujem radikálnu zmenu v spoločenskom statuse ako možno mnohé iné ženy.
ODKAZY ZRKADLU
Novú skúsenosť z materstva sa ti zároveň podarilo zaujímavo včleniť aj do kontextu tvojej doterajšej tvorby. Meno tvojej dcérky odkazuje k nebeským výšinám, anjelským chórom a zástupom svätých, o ktorých sme sa zhovárali minule, avšak zúročila si aj fyzickú stránku svojho tehotenstva. Súbor Odkazy zrkadlu tvorí pásmo fotografií záhybov prebytočnej kože po pôrode. Preto sa mi zdá symbolické začať náš rozhovor o tej „korporálnejšej" časti tvojej tvorby práve týmto najnovším cyklom. Spôsob adjustácie fotografií nalepených tesne k sebe tak, aby záhyby prevísajúcej kože tvorili kontinuálnu vlnovku prebiehajúcu celým pásmom, vytvára zdanie vrásnenia samotnej steny galérie. Znepokojivosť tohto „tektonického" prvku tkvie v tupej poddajnosti živého materiálu podobného šupe na mlieku alebo kožovitej vrstve v otvorenej plechovke s farbou. Páči sa mi stav, v akom telo nechávaš - na polceste medzi stavebným materiálom a stuhnutým architektonickým ornamentom. Ako vnímaš telo v kontexte architektúry, prípadne krajiny?
Nechcem ho vnímať iba ako estetický problém, námet na dekoráciu. Zaiste so mnou súhlasíš, že kontext je pre vnímanie nielen obrazu tela, ale výtvarného diela ako takého určujúci: či sa už jedná o spoločenský, myšlienkový, ale aj ten fyzický - architektúra, krajina či konkrétny priestor, kde sa práca nachádza. Nikdy som nepoužívala na obrazy rámy, ale naopak, cez jednoliate (často aj biele) pozadie sa obraz prepájal so stenou, na ktorej visel. A podobne pri fotografiách pracujem s výrezom, či fotografie priamo vystrihujem a lepím na stenu.
PARAZITY
Zaujímavým pokračovaním tvojej roztopašnej hry medzi umeleckým dielom a priestorom galérie je súbor Parazity. Hmýriace sa reťazce drobných telíčok obrastajú a postupne rozrúšajú kamenné steny muzeálnej inštitúcie. Oceňujem aj tvoje „inštalačné" gesto pri skupinových výstavách - so svojím mengeleovským vzorníkom prídeš až úplne na záver, keď sú už ostatní autori so svojou inštaláciou hotoví, a parazity nenápadne nasadíš na miesta s „oslabenou imunitou". Parazity sú dielom, ktoré u divákov vyvoláva nekonečný register asociácií: ružový brečtan, pásomnica, safaládky na mäsiarskych hákoch, abeceda posunkovej reči, lokomotíva s vagónikmi - vagínkami. Ku ktorej interpretácii sa prikláňaš ty ako autorka? A nebolia ťa pri vystrihovaní ruky?
Bolia, robím si pauzy - aj niekoľko rokov. Ale veľmi ma teší fotografovanie Parazitov - je to hra. Mám viac ako tristo rozličných póz, z ktorých by som vedela urobiť o niečo viac samostatných stavebných častí pre inštaláciu. Prvé náznaky Parazitov vznikli v roku 1998 počas študijnej cesty na ENSBA vo francúzskom Dijone. Keď ich ešte nenainštalované videla moja bývalá spolužiačka, poznamenala, že som sa asi musela cítiť veľmi osamotená, keď som niečo také vymyslela. Bola to pravda, lebo som nevedela náležite komunikovať v novom prostredí a v takom odlišnom jazyku. Najprv som čiernobiele fotografie vyvolávala sama vo fotokomore a upravovala som ich vo vani červeným tónovačom. Tie najvydarenejšie som vystrihla a po dvojiciach spojila do symetrického ornamentu. Nakoniec som ich nainštalovala v ohyboch a rohoch miestnosti s transparentnými modrými fóliami na oknách, premieňajúcimi farbu denného svetla na sýtomodrú. Prvú inštaláciu som urobila v galérii Interface v Dijone. Z predsiene bolo možné v izbe zaliatej modrým svetlom uvidieť ornamenty, pri pozornejšom zahľadení sa dali rozoznať prsty rúk a nôh. Vzniklo tak kontrastné spojenie ornamentu ako klasickej ozdoby miestnosti s fragmentmi ľudského tela. Po štyroch rokoch som Parazity prefotografovala na farebný negatív, nechala vyvolať klasickým procesom a vystavovala už iba pri dennom svetle. Najväčším problémom bývalo odinštalovanie, kde som zvyčajne nemohla byť prítomná, a tak kým sa to v danej galérii niekto naučil citlivo odliepať, zničili mi spravidla dva až päť dielov. Aj takýmto spôsobom sa mi, bohužiaľ, Parazity zredukovali. Asociácie Parazitov? Ornament, zvieratko, hybrid, mutant, nevydarený klon, zväčšený neznámy hmyz či mikrób, supermarketové kura v igelite, organická zlúčenina ľudských častí či neprirodzené prirodzenosti...? To ponechám na diváka.
SADO
Taký už býva osud parazitov... Život sa s nimi nemazná. Vráťme sa ale k tvojmu projektu SADO, ktorého princíp je v podstate tiež cudzopasnícky. Tentoraz sa tvojmu dielu podarilo prehrýzť sa z galérie von a uhniezdiť sa v kníhkupectvách a v kioskoch medzi bulvárnymi „plátkami" u nás i v zahraničí. Formou inzercie začalo prenikať do mienkotvorných denníkov, ale aj na reklamné plochy električiek, trolejbusov, autobusov... Súčasťou mediálnej kampane projektu bolo uvedenie časopisu pompéznou prezentáciou za účasti poprednej slovenskej fitnesky Zory Czoborovej. Čím Dorku zaujala Zorka a čím Zorku zaujala Dorka? Ako sa ty sama - cover girl - staviaš ku kultúre tela? Posilňuješ problémové partie? Posiluješ partiové problémy? A posiluješ, alebo posilňuješ?
Posilňujem sa spánkom a často dobrým jedlom, sýtim pohľadmi a počúvaním, posilujem nachádzaním a naberaním nových myšlienok, prípadne tém. Asi svoje vlastné telo málo vnímam ako problémovú partiu či partiový problém, a tak ho posilňujem nevinne a spontánne. Napríklad nekonečným chodením po schodoch hore-dolu, a to takmer vždy s vyše desaťkilovou Serafínou. Na našu bývalú fitnesku a dodnes mediálnu star nemám. Prirodzene, s pozvaním, aby pokrstila výtvarný časopis, som to myslela humorne a ona to tak aj prijala - bola skvelá a naozaj prišla. Zároveň sa mi priznala, že so súčasným výtvarným umením dovtedy ešte nemala do činenia. A to bolo tiež obojstranne fascinujúce. Nápadu s pozvaním predchádzala v roku 2000 výzva jedného významného slovenského skladateľa: ak pozvem túto superženu s nadštandardným body-buildingom na svoju vernisáž, skomponuje pre túto príležitosť špeciálnu skladbu. Žeby mohli byť múzami krehkých a uzavretých mužov aj ich vlastné protiklady? Nuž, skladba zatiaľ nevznikla...
KORPORALITY
Náznak autoerotickej pózy pri tvojich Korporalitách navodzuje predstavu playboyovského klišé. Haptická akcentácia predimenzovaného poprsia môže asociovať extrémne sexuálne praktiky. Na druhej strane - mohutné poprsie so sebou nesie aj asociácie spojené s materstvom a konvencionalizovanou úlohou ženy v spoločnosti - popri automatickej predstave dojčenia môžeme telo vnímať tiež ako tvárny materiál na hnietenie, s odkazom napríklad na takú tradičnú ženskú prácu, ako je miesenie cesta. Mimochodom, rada pečieš? Aký je tvoj najobľúbenejší recept?
Nuž, silikáče to nie sú. Obliecť sa do plastickej chirurgie a získať prsia ako brnenie z veľkého rozkrojeného pomaranča nie je správny recept, ako nafotiť Korporality. V roku 1998 vznikli malé hanblivé skice, až o necelých päť rokov neskôr som prsia prefotografovala na klasický stredný formát a výrezy zväčšila na veľkosť 100 x 100 cm. Z malého, skrytého intímneho gesta sa tak premenili na nekompromisný veľký znak či „živú" sochu. Na viacerých skupinových výstavách sa mi stalo, že počet fotografií určili v rámci pôdorysu galérie iba podľa rozmerov. Po rozbalení obrazov vo výstavnej miestnosti však vyšlo najavo, že namiesto pôvodne zamýšľaných šiestich kusov stačia len dva-tri, a aj tie dokážu prehlušiť susedné diela svojou monumentálnou formou. V oku a v mysli zaberajú oveľa väčší priestor ako v skutočnosti vymeranej centimetrami, a tak som občas musela čeliť nevôli spoluvystavujúcich s menej ohromujúcimi prácami.
Cesta na pečenie veľa nenamiesim, radšej varím hlavné jedlá. Mojou špecialitou sú husté červené zeleninové či rybacie polievky, v ktorých stojí lyžica. Môj manžel ich nazýva kopcovité polievky. Dáva si ich rád nielen na obed, ale v zime aj na večeru. Momentálne ešte k tomu dojčím, a tak som vo svojom každodennom živote - tvojimi slovami - aj v tej konvencionalizovanej úlohe ženy.
VIDEÁ
Tvoje video Zvliekanie z kože (Slough) som si mala možnosť pozrieť po prvýkrát v roku 2003 v rámci pražského festivalu digitálneho obrazu InOut. V strede Staromestského námestia turisti s úžasom hľadeli na veľkoplošnú obrazovku s nepatrne sa pohybujúcou masou prepletených končatín. Bolo už chladno, no zvedavosť, ako sa to celé skončí, nikomu nedovolila odísť. Takmer na všetkých tvojich obrazoch, fotografiách a videách vystupuje ľudské telo vo fragmentarizovanej podobe. Namiesto celistvého harmonického aktu zobrazuješ detaily alebo torzá - či už vo forme relikvií, organických novotvarov, či korporálnych objektov. Koľko reálnych tiel sa zúčastnilo tejto videonahrávky? A zaujímalo by ma tiež, ako sa tieto telá „tvárili". Myslíš, že medzi nimi následne vznikli nové vzťahy?
Nemyslím si to, istotu však nemám - treba sa opýtať ich. Po fotografovaní sa modely, hrajúce sa na takmer nehybné telá, rozpŕchli. Niektorí sa vlastne ani nikdy predtým nevideli, iní boli dlhoročnými kamarátmi. Pre Zvliekanie z kože vytvoril špeciálne hudbu Martin Burlas. Pomalý, opakovaný a rozkladajúci sa hudobný motív vytvára napätie až s prímesou obsedantnosti v kontraste s takmer nehybnými telami. Len v málo badateľnom pohybe sa na obrazovke hmýri poprepletaných tri až päť postáv. Táto zmes môže pripomínať nejaký prazvláštny organizmus. Vyše hodinu trvajúce video má päť dielov, striedajú sa čisto ženské a čisto mužské časti v rôznej časovej dĺžke. Zámerom bolo vytvoriť niečo ako novodobý obraz na plochej obrazovke. Veď v koľkých súčasných domácnostiach je dnes už nonstop zapnutá televízia? A nielen v jednej izbe.
KRKY
Prizrime sa ešte tvojim portrétom s pracovným názvom Krky. Vypätá póza postáv so zaklonenou hlavou, asociujúca výjav z mučeníckej scény stropnej barokovej maľby a súčasne snapshot amatérskeho erotického videa, definuje tesný interval medzi utrpením a slasťou. Fakt, že si tento súbor zaradila do „telesnej" časti katalógu, potvrdzuje prechýlenie portrétneho žánru do aktu drobným posunom v telesnom geste. Namiesto „dôstojného" zavŕšenia ľudskej figúry hlavou s individuálnou tvárou a módnym účesom nám ponúkaš akési kožovité kýpte bez patričného konca, ktorým dominuje ohryzok, kľúčne kosti, brada a nosné dierky. Tieto obrazy vyvolávajú v niektorých prípadoch až fyzickú potrebu „zakrútiť krkom". Koľké zo zaklonených hláv sa po dokončení maľby už nikdy nevrátili do pôvodnej polohy? A prečo si zvolila v tomto prípade ako médium maľbu?
Ženám som krky nevykrúcala, išli do toho dobrovoľne. A ty by si hádam odolala, ak by som ti navrhla pózovať pre svoj portrét na olejomaľbe? Od detstva nás učia byť nielen krásne, ale vedieť o tom aj presvedčiť svoje okolie. Ženský portrét v olejomaľbe ten prísľub má. Lenže aj keď na mojich portrétoch je všetko, ako má byť, posunuté je to najpodstatnejšie - portrétovaná v rozhodujúcom okamihu odvráti tvár. A to so všetkými znakmi svojej povahy a okamžitého rozpoloženia: koketne, s ľahkosťou, radostne, zvedavo a hravo, ale aj pateticky, kŕčovito, s nedobre utajenou bolesťou, neochotne až nasrdene. Aj v tom odvrátenom portréte (či presnejšie antiportréte) sa dajú vycítiť stopy osobitosti portrétovanej. Ženské portréty (Krky) sú najdôstojnejšie a súčasne najironickejšie v olejomaľbe, Zvliekanie z kože najuhrančivejšie, ako pomalé video na rozhraní statického a kinetického obrazu, Korporalitám vidno nerovnosti kože najlepšie pri zväčšení v klasickej neupravovanej fotografii, Parazity najviac zneisťujú ako vystrihnuté z fotografického papieru v inštalácii priamo na stene, Odkazom zrkadlu sa darí ako skladačke digitálnych printov a môjmu katalógu ako časopisu vystavenému medzi ženskými plátkami. Teší ma, keď sa pre výtvarný koncept podarí nájsť v širšej škále vyjadrení to najsýtejšie.