 |
|
|
|
 |
 |
|
|
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
|
||
 |
 |
 |
|
Medzi
Walter Seidl
(Duchampovské nikdy nezavreté a nikdy úplne neotvorené dvere.)
Ako vnímaš bezprostrednosť „pokožky" a jej hmatovú konotáciu alebo priamy pocit, ktorý sa údajne nachádza v tvojich prácach v súvislosti so ženským telom a jeho reprezentáciou v tvojich fotografiách a dielach súvisiacich s autoportrétom?
Pokožka je pre mňa „medzi". Ak by som mala charakterizovať svoje - po formálnej stránke také rozdielne práce - iba jedným slovom, vybrala by som asi slovo „medzi". Jeho dobrou definíciou sú duchampovské nikdy nezavreté a nikdy úplne neotvorené dvere. Zrejme ich poznáš: do rohu miestnosti kolmo na seba umiestnené dva rámy dverí, no do ich spoločnej strednej časti sú zavesené iba jedny dvere. „Medzi" je ako ťažký predmet balancujúci na svojom ťažisku. Ani tak, ani tak. Vzrušujúce. „Medzi" dokáže byť iritujúce a zároveň prehliadané práve kvôli svojej chcenej nezaradenosti a nezaraditeľnosť. Netúžim po samoúčelných krvákoch, ale ani naopak po odťažitých „cool" riešeniach. To, čo ma fascinuje, je čisté napätie vychádzajúce práve z toho „medzi". Balansovanie medzi možnosťami. Obraz, ktorý sa stáva priestorovým objektom, maľba, ktorá sa približuje k fotografii, fotografia, ktorá putuje po miestnosti ako inštalácia, katalóg, ktorý berie na seba znaky ženského časopisu. Pokožka je rozhraním vnútra a vonku.
Daniel Grúň mi priniesol myšlienku P. Valéryho: „Najhlbšia je koža." Dohodli sme sa na kunshistorickom texte, ktorý funguje ako titulná strana môjho prvého časopisu-katalógu SADO, jar 2005. Inšpiráciou boli titulky bežných, najmä ženských, lifestylových časopisov. Vnímam ich takmer ako dada básne, cez ktoré očami preletíš, čakajúc na ranný spoj. Pravá časopisová pokožka je ako zo sci-fi: upravená štylistami a počítačom, bez drobných vrások, raniek, nerovností, chĺpkov, znamienok: reálna ako reality-show.
Autoportrétov som neurobila mnoho. Ak fotografujem či filmujem vlastné telo, tak je to najmä z pragmatického hľadiska - vtedy, keď nedokážem modelke dostatočne vysvetliť, o čo mi pri fotení danej témy ide. Na titulnej strane SADO som zakaždým síce ja, no fotografia je autorským dielom niekoho iného. Pre prvú obálku ma nafotil Miro Švolík, do aktuálne pripravovaného čísla Pavel Mára.
Spôsob, akým používaš zobrazenie ženy, presahuje spôsob, akým reklama a pornopriemysel využívajú obrazy ženského tela. Do akej miery sa pohrávaš so svojím priezviskom a hrou, ktorú médiá v súčasnosti využívajú na zmazanie hranice medzi trhovým priemyslom a čistými obrazovými kampaňami?
Hra ako stratégia, herná stratégia, hra na hru, radosť z hry - čomu ty osobne dávaš prednosť? Časopis SADO som si nechala zaregistrovať pod názvom SADO a podtitulom Sadovská. Je napínavé skúšať, ako ďaleko možno zájsť v tom, keď autorský katalóg začne prijímať mimikry bežného časopisu. Čo ukryť a čo priznať? Nachádzanie správneho balansu. Dohodla som sa s najväčšou distribučnou spoločnosťou periodík na Slovensku a ďalšou v Rakúsku. Vo veľkých obchodných reťazcoch sa najprv obávali názvu, no neskôr vystavili výtlačky medzi zabehané tituly. Spustila sa dlhodobá výstava prebiehajúca paralelne v novinových stánkoch, kníhkupectvách a supermarketoch. Zaujímajú ma ľudia, ktorí si nekúpia tlač, no za to si ju na stojáka prelistujú priamo na mieste predaja. Ani neviem, koľkí tak vlastne túto moju výstavu videli. Viem iba, koľkí si kúpili „vstupenku" a odniesli si tento časopis-výstavu domov.
Celý rozhovor bol pôvodne publikovaný v časopise FlashArt pod názvom Päť otázok pre Dorotu Sadovskú od Waltera Seidla. (FlashArt, Czech & Slovak Edition, Vol. I, No.3-4, December 2006 - Február 2007, s. 56-57)