dorota@sadovska.sk

O užitočnosti krásnych monštier
Étienne Cornevin

Jednou z príčin, prečo sa darí fundamentalistickým - fašistickým, komunistickým alebo odteraz aj islamistickým - ideológiám, je aj to, že neexistuje nijaká vplyvná tlač pre ženy.

Ženy, ktorých hlavnou starosťou je, aby pekne vyzerali, aby držali krok s módou, aby boli sexi a našli si mužov alebo zamestnanie, čo im umožní uskutočniť vlastné túžby, a potom už nemajú potrebnú ľúbostnú energiu na prosté záležitosti, o ktoré sa starajú nudní muži, ktorí navyše ešte odmietajú uznať ich dôležitosť a slobodu, ktorej sa ony domáhajú. Keď sa na to pozeráme z historického a antitotalitaristického hľadiska, vznik a rozvoj ženskej tlače - vo Francúzsku má 50 rokov a na Slovensku asi 15 - je určite veľmi dobrá vec. A ak je pozorovateľom muž a priori naklonený ženám (samozrejme, že to je celkom iracionálne), môže sa každý týždeň opätovne tešiť. Z hľadiska ženy, ktorá sa vie porovnávať a posudzovať podľa slávnych modeliek vo «svojom» časopise, existencia a sila tejto tlače nie je až taká nadchýnajúca. Ak jej Matka príroda, tak často roztržitá, len trochu zabudla dať do vienka vzhľad «top modelky» a ak horlivým listovaním tejto «literatúry» nadobudla zdanlivo logické presvedčenie, podľa ktorého, ak nie ste «top», nie ste nič (predsa «bottom» nie je nič, a medzi vrcholom a suterénom jestvuje nespočetné množstvo poschodí). To je dobrý začiatok pre žalostné scenáre, v ktorých prejde klasickými etapami anorexie, stane sa obeťou módy, samoty, depresie a drog a na cintorín sa dostane predčasne. Tak ako kresťanské náboženstvo, proti ktorému sa v toľkých ohľadoch stavia, neopohanské náboženstvo: uctievanie tela, fyzickej krásy, luxusu a celebrít, má tiež svoj rub: sú ním útlak, totálne pokorenie, teror.


Čo robiť? Nevieme si celkom dobre predstaviť, ako by vyzerala Mesiáška, ktorá by vyslobodila ženy (a nemálo mužov) od posadnutosti krásou, ako ju definuje ženská tlač a módne časopisy (ak by bola pekná, tie, čo si myslia, že sú škaredé, by jej neverili, ak by bola škaredá, tak potom by neverili tie, čo si myslia, že sú pekné - nepotrebujú, aby ich niekto oslobodzoval od diktátu módy - tie by sa vzpierali), a nádej na radikálne riešenie nie je veľmi opodstatnená.

Dosť nenápadná cesta, ktorá by si vyžadovala vyhranený zmysel pre humoristickú zámenu, by spočívala v tom, že by sa ukazovalo citlivým, okamžite presvedčivým spôsobom, že krása je rovnako - bez toho, aby prestala byť krásou - monštruózna. Ukázať, aké nesmierne prekvapujúce je to telo, o ktoré sa súčasné ženy, stachanovky krásy, majú nepretržite starať, majú ho udržiavať, zdokonaľovať a stále novými prostriedkami zhodnocovať. Jednoduchými procedúrami ho ukázať ako dôverne známe či celkom cudzie, najideálnejšie či dokonale škaredé a groteskné. A preto skôr smiešne. Napríklad?

ak sú hlavy krásnych mladých žien pozerajúcich na nebo s výrazom blaženosti predstavené v protizábere zblízka - perspektíva adorácie - a ak sú dostatočne zväčšené, nadobudnú vzhľad fantastickej krajiny, ozvláštnené tým, že ich vlasy zmiznú a ich uši, ich nos, ich pery, ich brada vystúpia a sú veľmi výrazne plastické - (určite si všimneme, že neexistujú - zatiaľ? - top modeli medzi krajinami; ale... keby krajiny mali svoje módne časopisy, na titulnej strane by bolo Kilimandžáro častejšie ako Štrbské Pleso).

telá, ktoré ak sú zachytené individuálne, sú skôr príťažlivé, ak ich dáme jedno na druhé, budú také erotické ako stádo baranov tlačiacich sa jeden na druhého, aby sa chránili pred... Neviem pred čím (pred útokom pštrosov?).

nohy a ruky položené na sebe vytvárajú náležite strašné hybridy (ale keďže dobre vidieť, že nie sú skutočné, usudzujeme, že sú «na smiech», a teda ak máme zmysel pre logiku, smejeme sa).

prsia, ktoré masírujeme a hnietime, nadobúdajú groteskný vzhľad, sotva zhodný s pevným klenutým obrazom, ktorý núkajú magazíny a dobre ilustrujú (núkajú vizuálny ekvivalent) bežne používaným vulgarizmom, okrem ženskej tlače (cici, kozy, balóny, didiny, ovisáky, silikáče, cecky... aby som zacitoval len niekoľko z nich, anti-poetické pramene francúzštiny sú veľmi bohaté, a priznávam, že som sa nikdy nezaoberal tým, či v tomto smere môže slovenčina súperiť s jazykom Rabelaisa, no nepochybujem o tom, že v slovenských ženských magazínoch tento druh ponižujúceho slovníka, či už verbálny, alebo vizuálny, nie je vylúčený). Ani o tom, že by mal tú istú oslobodzujúcu funkciu.

Poučka: škaredosť - chcená, nútená - nás oslobodzuje od posadnutosti krásou. Monštrá na smiech nás zachraňujú pred normálnosťou: vďaka našej schopnosti vyrábať si monštrá môžeme zabudnúť, aké je naše úsilie dosiahnuť krásu márne. Ženy určite ľahšie pochopia, o čom je tvorba Doroty Sadovskej, ale pre obyčajného muža, ktorému je bližšia čínština ako svet ženských časopisov (najmä ak je to Číňan), ak ste mali dcéry, môže byť pre vás užitočné, že ste pozorovali, ako zároveň pripisujú obrovskú dôležitosť svojej línii a tiež dobrému rozvíjaniu všetkých tých doplnkov, ktoré ich robia príťažlivými, a sú schopné rozprávať o svojom tele nesmierne ponižujúco (ak takýto artikel nemáte po ruke, môžete si dcéru vypožičať od suseda, ale v tom prípade by bolo vhodnejšie, keby ste čítanie Nabokova odložili na neskôr).

Filozof Schopenhauer, ktorý nebol gay, ale len mizantrop a mizogýn, energicky popieral monopol na krásu, tradične prisudzovaný ženám: v jeho očiach mužské pohlavie malo také isté právo na prívlastok «krásny». To je niekto, kto neriskoval, že sa stane obeťou feministického náboženstva! (Ktoré už vtedy, v prvej polovici 19. storočia, existovalo, i keď v menšej miere; všimnite si tiež, že mrzutý filozof je súčasníkom Sachera-Masocha, ktorý vo Venuši v kožuchu definoval chorobu ľúbostnej idealizácie, oveľa rozšírenejšej v narcisitickej podobe u žien než u mužov)...

Dorota Sadovská chce možno konzumentkám ženskej tlače povedať, že by urobili dobre, keby si prečítali Schopenhauera. Áno, to musí byť ono. Určite optimistická rada, ale nie zlá.

étienne cornevin
diplomovaný profesor zen hystérie
(z francúštiny preložila Elena Flašková)